Rozhodcovské konanie je jedným zo spôsobov riešenia športových sporov. Autor sa v príspevku zaoberá vybranými aktuálnymi otázkami rozhodcovského konania v prostredí slovenského futbalového hnutia akými sú právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovská zmluva, arbitrabilita a to analýzou ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v spojení s aktuálnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Osobitnú pozornosť venuje postaveniu, právomoci a konaniu pred rozhodcovským súdom zriadeným Slovenským futbalovým zväzom (SFZ) po prijatí nových stanov SFZ účinných od 1. 1. 2013. V rámci úvah de lege ferenda autor naznačuje riešenie otvorených právnych otázok.

Príspevok sa zaoberá otázkou určenia majetkovej hodnoty práva na služby profesionálneho futbalistu. Vychádza zo skutočností, že na prestupovom trhu sa za nadobudnutie práv na služby profesionálneho športovca spravidla platí odplata. Z toho vyplýva, že hráčske služby majú nejakú hodnotu. V príspevku sa zamýšľame nad tým, ako určiť túto hodnotu, nielen v prípade prestupu ale aj v prípade, ak klub príde o služby hráča v prípade jednostranného ukončenia zmluvy z jeho strany. V tejto súvislosti hodnotíme závery rozhodnutí Športového arbitrážneho súdu v prípadoch jednostranného skončenia zmluvy profesionálneho futbalistu bez oprávneného dôvodu.

Globálny rozmach športového stávkovania v posledných rokoch prináša so sebou mnohé sprievodné javy, ktoré sa môžu podpísať na jednej strane na rozvoji športu, avšak na strane druhej môžu niektoré športové odvetvia výrazne poškodiť. Príkladom pozitívneho vplyvu športového stávkovania na šport je jeho možná participácia na príjmoch do štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách, ktoré môžu byť následne použité priamo na rozvoj športu. Naopak, veľkú hrozbu pre základné morálne hodnoty a princípy športu znamená tzv. „match-fixing“ – vedomá manipulácia výsledkov športových stretnutí, či podujatí, ktorej účelom sú práve príjmy zo stávkovania na tieto športové podujatia. Napriek stúpajúcim vplyvom športového stávkovania, nie je štátna a vo väčšine prípadov ani európska, resp. medzinárodná legislatívna úprava pripravená efektívne využiť jeho pozitívny potenciál, ani čeliť jeho globálnych hrozbám.

Srbská republika hostila 15. marca 2012 v Belehrade XII. konferenciu ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu, ktorá sa konala v kooperácií s tzv. EPAS (Enlarged Partial Agreement on Sport). EPAS je jedna z rozšírených čiastkových zmlúv Rady Európy, konkrétne v oblasti športu, ktorá umožňuje niektorým štátom RE plus ďalším signatárom zmluvy angažovať sa v osobitných aktivitách spoločného záujmu so súhlasom ostatných členov RE. Autori sa predkladanom príspevku pokúšajú priblížiť priebeh konferencie a 3 schválené rezolúcie č. 1, 2.1 a 2.2 vo všeobecnosti, ako i z pohľadu Slovenskej republiky v podobe odporúčaní pre budúcnosť.

Príspevok sa zaoberá problémom, ktorý je bohužiaľ stále veľmi aktuálny, a ktorý sa týka potierania násilia či iného protiprávneho konania páchaného divákmi na športových podujatiach. Budeme hodnotiť najmä opatrenia, ktoré by mali pôsobiť preventívne v smere znižovania pravdepodobnosti vzniku násilia medzi divákmi, a ktoré spočívajú vo vyvodzovaní zodpovednosti iných osôb za protiprávne konanie divákov na športových podujatiach, alebo v eliminovaní prístupu problémových osôb na športové podujatia. Tieto opatrenia sa budeme snažiť preskúmať i z hľadiska ich súladu s kogentnými normami právneho poriadku, resp. ich súladu s objektívnym právom ako takým.